13.06.2026 14:30 „Jako velmi pěkný výlet doporučiti lze Prebischthor, přírodní to památnost evropské pověsti…“ písal už v roku 1882 Řivnáčův průvodce. A mal pravdu. Veľká Pravčická brána nie je len kus skaly; je to symbol turizmu, ktorý prežil monarchie, vojny aj masovú eróziu. Podľa legendy dostala brána pôvodné meno po pustovníkovi Prebischovi, ktorý v tejto lokalite žil. Dnes je celá lokalita v najvyššom stupni ochrany, takže aj somáre, ktoré sem kedysi nosili turistov, museli vystriedať naše vlastné nohy. Řivnáčův průvodce po království Českém z roku 1882 „Jako velmi pěkný výlet doporučiti lze Prebischthor, přírodní to památnost evropské pověsti… Velikolepý to kvadrovcový oblouk 20 m. vysoký a široký, ve svorníku 3 m. silný. . Vystupme na hořejší plochu oblouku… rozkošná vyhlídka do Čech. Málo kroků od mostu jsou hranice zemské. “ „České Švýcarsko… Tímto nehrubě vhodným jménem naznačuje se od roku 1795 oblast pískovce mezi Labem, potokem Kamenickým a severní hranicí Čech naproti Sasku, a jakkoliv území toto nevyrovná se pravému Švýcarsku, obsahuje nicméně mnoho líbezných a malebných krajin, a z mnohých snadno přístupných míst poskytuje krásné a rozsáhlé vyhlídky. Původ zvláštních skalních útvarů zdejších, vysvětluje se jednak tím, že na někdejším dně mořském usadil se písek v rozsáhlých vrstvách, které pak smršťováním se jeho v pískový kámen všelijak se potrhaly, jednak i tím, že mladší sopečné útvary, čediče, vrstvy písku prorazily, nad nimiž doposud objevují se co jednotlivé vrcholy.“ Veľká Pravčická brána Keď sa pieskovec dotkne neba Pravčická brána patrí k najnavštevovanejším miestam parku České Švýcarsko. Davy turistov sem prúdili už od konca 18. storočia. Ich kroky však poškodili vrchné partie pieskovca. V roku 1982 objavili správcovia nebezpečné trhliny. Vstup na samotný most preto definitívne zakázali. Najväčšia prirodzená skalná brána nášho kontinentu v roku 2009 takmer uspela v ankete New7Wonders. Postúpila medzi semifinalistov. Celkový kolorit miesta dotvára výletný zámok Sokolie hniezdo. Vedeli ste, že Pravčická brána si zahrala vo filme Lev, šatník a čarodejnica? Deti a bobry v ňom kráčajú práve cez tento most. Keďže je však vstup na bránu zakázaný, filmári túto scénu nakrúcali v štúdiu a bránu tam „prilepili“ digitálne. Tento fakt skvele ilustruje vzácnosť a nedostupnosť skutočného mosta. Sokolie hniezdo Alpský štýl pod skalným oblúkom V roku 1881 tu knieža Edmund Clary-Aldringen postavil honosný hotel. Pôvodne tu stál len malý výčap. Ambície priekopníkov turizmu však siahali vyššie. Dnes už hotel ubytovanie neponúka. Reštaurácia s dobovou atmosférou však funguje ďalej. Sokolie hniezdo slúži ako vstupná brána k terasám. Čechy z nich uvidíte ako na dlani. Nezabudnite si však „šrajtoflu“. Za tento vizuálny orgazmus zaplatíte vstupné. Mesačná krajina: Požiarnici tu v roku 2022 pri veľkom požiari bojovali s nevídaným ohňom len pár metrov od Sokolieho hniezda. Budovu zachránili len vďaka obrovskému nasadeniu a vrtuľníkom. Nechýbalo veľa a ten hotel tam už nemusel byť. Gabrielina stezka História vytesaná do pieskovca Vyhnite sa náporu z Hřenska. Voľte výstup z Meznej Louky. Náučný chodník vás povedie takmer po vrstevnici. Prejdete nádhernou dolinou okolo Krídelnej steny a Pravčickej ihly. Na každom kroku cítite históriu. Tieto skaly kedysi tvorili dno mora. Možno dostanete chuť odbočiť do zrázu. Oficiálna cesta tam nevedie. Stopy po lezcoch však dokazujú, že nie ste prví s týmto nápadom. Studený roh Výhľad, ktorý vám vyrazí dych V polovici trasy narazíte na vyhliadku „Studený roh“. Tu pochopíte názov České Švajčiarsko. Územie má neopakovateľnú malebnosť. K Orliemu hniezdu prejdete cez tunely a oceľové rampy. Je to architektonický tanec na hrane útesu. Žasnete. Sem sa človek musí vracať. Čo potrebujete vedieť Prístup po požiari: Gabrielinu stezku je v obmedzenom režime otvorili, ale pripravte sa na vizuálny šok – kráčate cez „mesačnú krajinu“ obhorených kmeňov. Je to surové, ale fascinujúce svedectvo regenerácie. Logistika Odporúčame vám nechať auto na záchytnom parkovisku v Hřensku a využiť kyvadlovú dopravu , parkovanie priamo pod nástupom je často beznádejné. Časovanie Ak chcete fotku bez 50 cudzích ľudí v zábere, buďte pri bráne buď o 8:30 , alebo hodinu pred zatvorením. FAQ: Túra k Pravčickej bráne Dá sa prejsť priamo po oblúku Pravčickej brány? Nie, vstup na samotný pieskovcový oblúk od roku 1982 prísne zakázali. Dôvodom bola silná erózia a objavenie trhlín, ktoré ohrozovali stabilitu tejto unikátnej pamiatky. Bránu si však môžete detailne pozrieť z okolitých vyhliadkových terás. Ktorá trasa na Pravčickú bránu je menej náročná? "Menej náročná a krajšia trasa vedie z Meznej Louky po Gabrielinom chodníku . Vedie takmer po rovine s miernym stúpaním. Kratšia, ale oveľa strmšia cesta vedie priamo z Hřenska. Platí sa na Pravčickej bráne vstupné? Áno, vstup do areálu Sokolieho hniezda a na vyhliadkové terasy okolo brány spoplatnili. Aktuálne ceny nájdete na oficiálnych stránkach prevádzkovateľa. Areál býva v zime otvorený len počas víkendov.Náš dovetok 📌 Je to bizarný historický pozostatok. Areál Sokolieho hniezda a prístup k terasám je v súkromnom vlastníctve, nie je majetkom Národného parku. Za vstup na vyhliadky si majiteľ účtuje poplatok , preto si nezabudnite hotovosť alebo kartu. Je Gabrielina stezka bezpečná? Áno, chodník pravidelne kontroluje správa parku. Napriek tomu platí zvýšené riziko pádu konárov z obhorených stromov pri silnom vetre. Sledujte aktuálne výstrahy na webe NP České Švýcarsko. Príspevok Pravčická brána: Najväčšia pieskovcová brána Európy a príbeh Sokolieho hniezda zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
13.06.2026 08:01 Tu sa natáčali scény najslávnejšej českej rozprávky. S princeznou Krasomilou sa v televízii stretávame každé Vianoce. Málokto však vie, že Dolský mlýn prežil aj príbehy, ktoré by vydali na temný román. Dolský mlýn Filmárska ilúzia vs. krutá realita. Keď sem v roku 1952 prišli filmári natáčať Pyšnú princeznú, mlyn už bol opustený a vyrabovaný. Filmári potrebovali lepší záber, tak zbúrali hotel, ktorý stál oproti. Kazil im panorámu. Ničili skutočnú históriu, aby vytvorili rozprávkovú ilúziu. Aj taká bola vtedajšia éra. Rod mlynárov Pohl: Stáročia v jednej rodine Najstaršia zmienka o mlyne je z roku 1573, ale jeho zlatá éra je spojená s rodom Pohlovcov. Tí ho udržali neuveriteľných niekoľko storočí. Prežil požiare, prestavby na barokovú podobu, aj atentáty na mlynára v roku 1910. Mlyn mal kedysi tri kolesá – dve na mletie obilia a jedno na pílu. Bol to svet sám pre seba – pekáreň, paliareň aj hotel pre prvých turistov. ktorí sa chceli plaviť na loďkách cez Ferdinandovu tiesňavu. Chlieb verzus neresti: Divoký západ v pohraničí Po druhej svetovej vojne sa história mlyna zlomila. Potomkovia Pohlovcov museli odísť. Mlyn sa stal svedkom úpadku. Kroniky opisujú vtedajší kraj ako Divoký západ. Dosídlenci rabovali opustené nemecké domy. Z mlyna mizlo všetko – dosky z podláh, schody i kusy strechy. Z hotela sa na istý čas stal dokonca nevestinec. Majestátnu ruinu znovuobjavil až režisér Bořivoj Zeman. Roklina z Vysokej Lípy: trail pre MTB šialencov Z Vysokej Lípy vedie k mlynu jedna z najkrajších roklín Českého Švajčiarska. Ja som ju skúsil zdolať s bicyklom. Bola to chyba. Na tomto „strašidelnom trailíku“ bicykel viac prenášate ako sa veziete. Radšej ho nechajte doma. Ak však patríte k MTB šialencom, dlhá cesta späť do Jetřichovíc dnom rokliny okolo rieky Kamenice vás odmení skvelou jazdou. Je balzamom na dušu. Ponúka ticho a mystiku, ktorú na preplnenej Pravčickej bráne nenájdete. Vedeli ste, že v rokline Kamenice sa kedysi stretávali tri svety? mlynársky, pašerácky a začínajúci turistický. Praktické tipy: Dolský mlýn Čo potrebujete vedieť Terén: Cesta z Vysokej Lípy je strmá a kamenistá. Ak idete s deťmi, voľte nosič, kočík tu nepretlačíte bez straty nervov. Filmárska realita: Ruina je v horšom stave než vo filme Pyšná princezná. Dnešná podoba mlyna je výsledkom práce dobrovoľníkov, ktorí sa ho snažia zachrániť pred úplným rozpadom. Najlepší čas: Skoro ráno v pracovný deň. Mlha v rokline pri rieke Kamenice dodáva mlynu ten pravý murakamiovský vibe, ktorý davy turistov cez víkend spoľahlivo zabijú. Yoast FAQ: Tajomstvá Dolského mlýna V ktorých rozprávkach sa objavil Dolský mlýn? Najslávnejšia je Pyšná princezná . Neskôr sa tu natáčali aj rozprávky Peklo s princeznou , Stratený princ či film Čertova nevesta. Ruinu mlyna si vďaka svojej atmosfére filmári mimoriadne obľúbili. Jeho poloha v hlbokej rokline rieky Kamenice vytvára prirodzene dramatickú atmosféru. Dá sa k Dolskému mlynu dostať autom? Nie, priamo k mlynu nevedie žiadna cesta pre automobily. Najlepší prístup je pešo z Vysokej Lípy po modrej turistickej značke cez roklinu, alebo z Jetřichovíc. Cesta je vhodná pre turistov, nie je ideálna pre detské kočíky. Je mlyn prístupný celoročne? Áno, ruinu Dolského mlýna nájdete vo voľnej prírode a dostanete sa k nej bez obmedzení po celý rok. Vstup je voľný, odporúča sa však zvýšená opatrnosť pri pohybe v blízkosti kamenných stien. Kde je najlepšie zaparkovať pri výlete k mlynu? Najbližšie parkovisko je vo Vysokej Lípe . Odtiaľ je to k mlynu cca 1,5 km strmo dole. Alternatívou je dlhšia, ale rovinatejšia trasa z Jetřichovíc cez Královský smrk. Ten je pomenovaný po strome, ktorý mal obvod kmeňa vyše 5 metrov a bol jedným z najstarších v parku, kým ho nezničil lykožrút a následne čas. Dá sa v mlyne ukryť pred dažďom? Čiastočne. Zostali len obvodové múry bez striech. Ak vás zastihne búrka v rokline, rátajte s tým, že budete premočení. Mlyn je dnes skôr monumentom pod holým nebom než funkčnou budovou. Oplatí sa zísť roklinu na bicykli? Ani náhodou. Majte rozum. Je to blbý nápad pre MTB šialencov. Bežný cykloturista ponesie bicykel na chrbte celú roklinu. Príspevok Dolský mlýn: Tajomná ruina z Pyšnej princeznej a história rodu Pohl zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
09.06.2026 18:15 Návšteva Zlatého rohu vám nezoberie len čas, ale aj kus ilúzií o tom, ako vyzerá svet v učebniciach. Tento riečny výbežok oddeľuje starý Carihrad od zvyšku mesta a v každom jeho nánose bahna je kúsok histórie. Je to miesto, kde sa na vás valí všetko naraz – vôňa rýb, korenia a benzínu z trajektov. Prakticky celá história Istanbulu je tu nahustená na pár kilometroch štvorcových. Istanbul: Zlatý roh a Hagia Sofia sú povinnou jazdou každého návštevníka Turecka. Obsah Zlatý roh Nová mešita Grand Bazaar Modrá mešita Sultánsky palác a záhrady Hagia Sofia Zlatý roh z Bosporu FAQ: Pamiatky Istanbulu Zlatý roh Na Zlatom rohu je husto. Istanbul patrí medzi najľudnatejšie mestá sveta a tú masu tu cítite v každom nádychu. Mesto sa delí na európsku a ázijskú časť . Obe sú spojené majestátnym mostom cez Bospor, moderným cestným tunelom, ale najmä hustou sieťou lodných terminálov. Ak chcete naozaj objavovať krásy mesta, kašlite na taxíky a využite práve tie lodné trasy. Sú lacné, fungujú ako mestská hromadná doprava a ponúkajú ten najlepší výhľad. Ale pozor – prechod medzi terminálmi v tom dave vám dá zabrať. Slnko páli, davy sa tlačia, ale potom nastúpite na loď – turecký „vapur“... Nová mešita Ticho v tieni dvoch „menejcenných“ minaretov Iba kúsok od prístavu, učupená medzi uličkami, kde obchodníci predávajú všetko od klincov po zázračné mastičky, stojí Nová mešita. Je menej nápadná a možno preto je taká dôležitá. Má len dva minarety, čo je v hierarchii mešít niečo ako jazdiť na starom bicykli v meste plnom mercedesov. Ale v tom je jej kúzlo. Nie sú tu žiadne rady, žiadni poháňači s píšťalkami. Môžete si sadnúť na koberec a len tak byť. Je to ten moment, kedy si vydýchnete z celodenného behania a uvedomíte si, že ticho sa dá nájsť aj v epicentre chaosu. Miznúce úsmevy a nová doba Odkiaľ sa vytratila tá turecká pohostinnosť? Premýšľam, ako sa veci menia. Keď som bol v Istanbule prvýkrát, mal som pocit, že ma každý chce objať . Vládla tu tolerancia, ktorá bola skoro hmatateľná. Dnes? Kamarát, ktorý sa vrátil nedávno, potvrdil môj pocit: usmiatych tvárí ubúda. Istanbul stvrdol. Možno je to tými miliónmi ľudí, možno dobou. Stále je to fascinujúce mesto, ale ten filter jemnej eufórie akoby niekto strhol dolu. Grand Bazaar 45 hektárov organizovaného šialenstva Keď začne páliť slnko, zalezte pod strechu. Ak chcete farebné fotky na instagram voľba je jasná. 🙂 Grand Bazaar. Skúšali sme ho prejsť celý. Neprešli sme. Veľký bazár je labyrint, kde sa patina strieda s lacným plastom. Viac ako 58 pasáží a davy, ktoré vás nesú ako rieka. Denne tu pretečie 400 000 ľudí. Koberce, lampy, vodné fajky, handry, móda, parfémy, hrnce, koreniny… Každá komodita má svoj revír, hoci dnes už tie tradičné koberce a vodné fajky vytláča turistický gýč. Nezabudnite si foťák, lebo neprestanete cvakať. Tie tiene, lúče svetla prenikajúce cez klenby a tváre predavačov, ktorí vás skenujú pohľadom skôr, než stihnete povedať „merhaba“, sú vizuálnym orgazmom pre každého, kto miluje ulicu. Po dvoch hodinách strávených v bazáre nákupmi, handlovaním a dohadovaním sa sme skončili v čajovni. Turecký čaj ako sociálny kontrakt Kým my na Západe meriame čas na sekundy a eurá, turci ho merajú na vypité tulipánové poháre. Čaj vám zvyčajne položia na stôl hneď ako si sadneš. Bez objednania. Prvý čaj je grátis. Je to vlastne taká „bezpečná zóna“. Je to signál: „Teraz si u mňa, si v bezpečí, pi a oddychuj, obchod vyriešime neskôr .“ Skúste si v Paríži len tak sadnúť, čakať že vám prinesú hneď espresso, vypiť a potom odísť. Kým my na Západe meriame čas na sekundy a eurá, tam ho merajú na vypité tulipánové poháre. Všimnite si ten zvuk. Cinkot malej striebornej lyžičky o sklo v tvare tulipánu je skutočným tepom Istanbulu. Turci vám ten čaj neosladia preto, aby vám pokazili zuby, ale preto, že v ich svete je cukor symbolom štedrosti. Čím viac kociek, tým viac vás majú v úcte . Ten čaj je silný ako život v uličkách Fatihu – trpký, horúci a bez cukru takmer neprijateľný. Je to taký malý sociálny kontrakt: ja ti dám sladký jed a ty mi na chvíľu venuješ svoju pozornosť. Modrá mešita Modrá mešita alebo tiež mešita sultána Ahmeda I. je jednou z najznámejších a najnavštevovanejších pamiatok Istanbulu. Nemá zďaleka takú históriu ako mešita Hagia Sofia. Bola postavená v roku 1615, viac ako tisíc rokov neskôr. Aby jej dodali lesk a veľkoleposť, nemá štyri ale hneď šesť minaretov. Je obrovská. Najviac na nás zapôsobila klenba, ktorá bola akoby zavesená. Človek si ani neuvedomuje skrytosť nosných stĺpov. Svoje pomenovanie dostala najmä podľa prevažne modrých keramických obkladačiek. Je ich tam vyše 20 000 s vyobrazeniami vyše 50 rôznych rastlinných a tulipánových motívov. Našu priazeň si získala najmä mäkkými kobercami. Zložiť opäť v rohu ustaté nohy a oddychovať v chlade a tieni klenieb patrilo medzi top zážitky. Obehli sme časť záhrad a pobrali sa radšej ďalej. Nechceli sme zmeškať hlavný program Hagiu Sofiu a večerný pohľad na Zlatý roh a Hagiu Sofia z Bosporu pri západe slnka. Áno dobre tušíte. To je ten gýč, čo majú mnohí zavesený na záchode. Sultánsky palác a záhrady Od háremov k svedkom našich dejín. Po absolvovaní Grand Bazzaru a Modrej mešity sa v nádeji presúvame k sultánskemu palácu. Kto by nechcel vidieť hárem. Hoci aj prázdny? Nachádza sa kúsok vedľa Hagie Sofie a celý komplex má nádych zakázaného mesta. Práve z Topkapi paláca tureckí sultáni takmer štyri storočia ovládali celý osmanský svet. Naše nádeje však prudko narazili na realitu, keď sme sa pozreli na radu. Hagia Sofia Veľkolepé. Vznešené. Vzbudzujúce rešpekt. Modrá mešita je majestátna, to jej nikto nezoberie. Ale Hagia Sofia je symbolom celého Istanbulu. Postavená v roku 537, tisíc rokov najväčší chrám sveta. Práve odtiaľto prišli na naše územie Cyril a Metod. Chrám Svätej Múdrosti. Aj tak ho volajú. Je to bizarný a zároveň úchvatný pohľad – kresťanské mozaiky prekryté islamským ornamentom. Je to svedectvo o tom, že ríše prichádzajú a odchádzajú, budovy menia majiteľov aj bohov, ale tá obrovská kupola tu stojí ako večné memento našej pominuteľnosti. Má priemer 32 m siaha až do výšky 56 m. Pri našej návšteve panovala vnútri solídne mystická atmosféra. Zlatý roh z Bosporu Prechod medzi terminálmi v prístave vám dá zabrať. Slnko páli, davy sa tlačia, ale potom nastúpite na loď – turecký „vapur“. Za pár drobných sa plavíte cez Bospor a zrazu máte ten odstup. Sledujete siluetu mesta, ktorú sme my v našej snahe o „modernosť“ ešte úplne nepokazili. Je v tom kus nostalgie, kus únavy a kus tichej radosti, že ste to prežili. Istanbul nie je pre bábovky. Je to mesto pre unavených cestovateľov, ktorí vedia oceniť ten moment, keď si po dvoch hodinách handlovania na bazáre sadnú k Zlatému rohu a len tak pozerajú na vodu. Jeden z najkrajších výhľadov na mesto je na otvorenej čajovni na brehu Bosporu. Vpredu ťa obsluhujú, za hlavou ti hrajú futbal. Ale je ti teplo. Každý večer sa tu zlietavajú ako muchy stovky domácich i turistov a na mäkkých poduškách a v teplých dekách popíjajú čaj a keksíky, čakajúc na západ slnka nad Hagiou Sofiou. 📍 Tip: Ak chcete zažiť kľud objavte Princove ostrovy. FAQ: Pamiatky Istanbulu Dá sa do Hagie Sofie vstúpiť zadarmo? Odkedy sa Hagia Sofia v roku 2020 opäť zmenila na mešitu, vstup pre nemoslimských turistov do galérií na poschodí je spoplatnený. Prízemie slúži na modlitby. Odporúča sa overiť si aktuálne časy návštev, ktoré sú prispôsobené modlitbám. Ako funguje čajová pohostinnosť v bazáre? V tureckej kultúre je čaj symbolom priateľstva. Ak vás obchodník pozve na čaj, neznamená to automaticky povinnosť niečo kúpiť. Je to rituál, ktorým sa začína rozhovor. Čaj je zvyčajne silný, podávaný v sklenených pohároch v tvare tulipánu s dostatkom cukru. Kedy je v Modrej mešite najmenej ľudí? Najlepšie je prísť skoro ráno, hneď po otvorení pre turistov . Počas piatkových poludňajších modlitieb je mešita pre turistov úplne uzavretá. Sú ceny v Grand Bazaare fixné? Rozhodne nie. Zjednávanie je tu pevnou súčasťou kultúry. Zlatý roh preveruje turistov. Ak na prvú cenu hneď kývnete, obchodníci si vás nebudú vážiť. Berú to ako hru a prejav vzájomného rešpektu. Cieľom je dostať sa aspoň na polovicu pôvodne navrhnutej sumy Príspevok Istanbul: Zlatý roh a Hagia Sofia, osmanská ríša na základoch byzantu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
09.06.2026 18:15 Keď už máte pocit, že vás 15-miliónový Istanbul pohltí, je čas zo Zlatého rohu utiecť. Vyrážame radšej mimo civilizáciu. Jedným takým cieľom sú aj Kizil Adalar, Princove ostrovy. V sezóne k nim vedie veľa trajektov. Miesto, kde hluk klaksónov nahrádza cinkot bicyklov a konské kopytá. Je to ako prestrih vo filme – zrazu ste v inom storočí. Kizil Adalar Svet bez výfukových plynov Hlavný ostrov Büyükada sme zdolali peši. Žiadne výkony, náročné stúpania ani traily. Najväčším kúzlom ostrovov je absencia motorovej dopravy. Jediné, čo tu smrdí , sú kone a bicykle. Najmä v letnej sezóne sú ostrovy populárnym útočiskom. Bohatšie mestské vrstvy si tu stavajú rezidencie, ktoré striedajú polorozpadnuté drevené vily, odkazujúce na bývalú slávu majiteľov. Dnes pôvodné kone zakázali kvôli ich vyčerpaniu. Nahradili ich tiché elektrické vozidlá. Je to zaujímavý paradox – ostrov bez áut, ktorý teraz jazdí na elektrinu, ale stále si drží vibe 19. storočia. Na Büyükade stojí tiež najväčšia drevená stavba v Európe – Prinkipo Greek Orthodox Orphanage. Je to monumentálny drevený prízrak, ktorý dnes vyzerá ako vystrihnutý z hororu od Hitchcocka. Turistov sme tu veľa nenašli. Počas jari a jesene je ich na ostrovoch menej. More vie byť mimo sezóny rozbúrené, preto bývajú ostrovy často odrezané od okolitého sveta. Počas zimy aj pre silné studené vetry a nevyspytateľné trajektové spojenia bývajú ostrovy takmer vyľudnené. Exil s príchuťou luxusu Od internovaných šľachticov a politkov až k zaľúbencom Svoj názov dostali ostrovy podľa byzantskej éry, kedy sem do exilu posielali nepohodlných princov a členov šľachty. Neskôr ich vystriedali osmanskí sultáni. Dnes tu hľadajú "exil" najmä zaľúbenci. Prechádzka po parkoch a uličkách ostrova Büyükada je príjemným celodenným spestrením, bez náročných trailov či stúpaní. Je to čistá romantika, ktorú more pravidelne v zime izoluje od sveta kvôli búrkam. Trotsky v exile: Vedeli ste, že Leon Trotsky žil v exile práve na ostrove Büyükada po tom, čo ho Stalin vyhostil? Jeho dom tam stále chátra a je to bizarné miesto s tou najťažšou politickou nostalgiou uprostred dovolenkového raja. Unifikované sny vs. Autentický vapur Prečo radšej loď ako nákupné centrum Pred odchodom na ostrovy sme nakrátko nakukli do moderného nákupného centra. Unifikované výklady Gant, Zara či Pandora... sterilné, vyzľavované, rovnaké ako v Bratislave či Londýne. Skutočný luxus však nie je v značke, ale v tom momente, keď stojíte na palube trajektu , vietor vám strapatí vlasy a vy sledujete, ako sa silueta Istanbulu pomaly stráca v opare nad Marmarským morom. Návrat loďou z Princových ostrovov Ostrov ticha po poslednom vapure: Vraciame sa a je to škoda. Ten najsilnejší moment na ostrovoch podľa znalcov nie je cez deň, ale vo chvíli, keď odíde posledný trajekt do Istanbulu. Zrazu zmizne ten turistický šum a ostrov sa ponorí do ticha, ktoré prerušuje len špliechanie mora. Po návrate z ostrovov vystupujeme podvečer na ázijskej časti. Je známa tým, že sú tu oveľa nižšie životné náklady. My sme denne oceňovali najmä na ulici čerstvo odšťavené pomaranče temer za babku. Skvelá každodenná investícia na povzbudenie. Chvíľu sa pomotáme v meste. Potrebujeme ešte nájsť čosi na večeru. Dnes to vyrieši rybí trh. FAQ: Princove ostrovy Ako sa dostať na Princove ostrovy z Istanbulu? Na ostrovy premávajú pravidelné trajekty z európskej strany aj z ázijskej strany . Cesta trvá približne 60 až 90 minút v závislosti od prístavu a typu lode. Je na ostrovoch povolená doprava autami? Nie, motorová doprava je na ostrovoch zakázaná . Hlavnými dopravnými prostriedkami sú bicykle a vozy ťahané koňmi , hoci tie sú v posledných rokoch nahradzované elektrickými vozidlami kvôli ochrane zvierat. Ktorý z Princových ostrovov je najväčší a najzaujímavejší? Najväčším a najpopulárnejším ostrovom je Büyükada. Ponúka najviac historických víl, reštaurácií a krásny výhľad z kopca, kde sa nachádza kláštor sv. Juraja . Príspevok Princove ostrovy: Exil pre princov, zaľúbencov a unavených cestovateľov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
09.06.2026 18:15 Ak máte dosť Zlatého rohu a komerčného ruchu okolo Grand Bazaaru či Hagie Sofie, odpracte sa do bočných uličiek Istanbul staré mesto. Nájdete tam nielen ticho a pohodu, ale najmä autenticitu vytrácajúceho sa sveta. Čoraz viac ho nahrádzajú moderné štvrte, kam sa mladí a úspešní sťahujú za unifikovaným komfortom, no duša mesta zostáva tu, v prachu a farbách Fatihu. Fatih a Beyoğlu Tam, kde mešity ustupujú životu Netreba chodiť ďaleko. Z prístavu Karaköy sa prejdite mostami a vojdite do ktorejkoľvek z uličiek Fatihu. Zvyšok je len na vás. Objavíte svet, ktorý je v ostrom kontraste s vyleštenými pamiatkami. Tu sa nežije pre turistov, tu sa proste žije. Mačacia samospráva: Fatih neovládajú ľudia, ale mačky. Stavajú im malé drevené "mačacie domčeky" , ktoré majú často lepšiu architektúru než okolité budovy. Mačka je v islame čisté zviera – hovorí sa, že ak zabiješ mačku, musíš postaviť mešitu, aby ti bolo odpustené. Veľké prádlo a strmé sklony Symbióza schátraného a milovaného Prvé, čo vás zasiahne, je farebnosť. Druhé je ten zvláštny turecký mix: na prvom poschodí dom chátra, na druhom svieti nový satelit a ženička vešia prádlo, akoby sa nechumelilo. V uličkách so sklonom 12 % decká mastia futbal a na parkovisku sa opeká kukurica. Tieto cesty stavali v časoch, keď autám ešte „pšenka nekvitla“. Ak tu dnes niekto zaparkuje, považujem to za čisté dada. Niektoré uličky sú také strmé, že osmanskí inžinieri rezignovali na dláždenie a urobili z nich nekonečné schodiská. Sú to miesta, kde sa kuriéri na motorkách menia na horolezcov. Ak sa pozriete poriadne na tie staré domy, v škárach medzi tehlami občas nájdete zamurované kúsky látky alebo modré korálky. Nie je to odpad, sú to ochranné kúzla, ktoré tam domáci vkladali pri stavbe, aby dom prežil zemetrasenia a "zlé oko". Konštantínopol pod povrchom Od Byzancie po dnešný čaj Istanbul staré mesto. Na jeho mieste stála grécka osada Byzantion už v 7. storočí pred Kristom. Potom prišiel Konštantín Veľký a urobil z neho centrum sveta. Keď sa dnes túlate Fatihom, kráčate po vrstvách histórie. Je to ex-lukratívna adresa zabalená do nostalgie včerajškov. Choďte tam teraz, kým tie schátrané domy nezhltne neosobná moderná rekonštrukcia. Bývanie na cisternách: Vo Fatihu ľudia doslova žijú nad históriou. Pod mnohými tými schátranými domami sú súkromné byzantské cisterny na vodu, o ktorých majitelia často ani nevedia, kým sa im neprepadne pivnica. Mesto postavili na "dutých základoch". Záver: Rybí trh a ázijská strana Večera za babku a čerstvý vitamín Vraciame sa z Fatihu na brehy Zlatého rohu. Opúšťame nostalgiu včerajškov. V parkoch okolo rieky posedávajú stovky tureckých rodín. Víkendové barbecue na zelenom koberci a ešte jeden pohľad z prístavu na mesto. Deň končíme na rybom trhu. Suroviny na večeru hľadáme medzi lokálmi, ďaleko od predražených menu pri Galatskom moste. A k tomu čerstvo odšťavené pomaranče na ulici temer za babku – najlepšia investícia do zdravia, akú v Istanbule môžete urobiť. FAQ: Praktické tipy Istanbul Staré mesto Je štvrť Fatih bezpečná pre turistov? Áno, Fatih je považovaný za bezpečnú štvrť. Je to konzervatívnejšia časť mesta, kde uvidíte bežný život rodín. Odporúča sa rešpektovať miestne zvyky, čo v praxi znamená decentnejšie oblečenie, najmä pri návšteve menších mešít. Ako sa najlepšie dostať do starého mesta z Karaköy? Najlepší zážitok je prejsť pešo cez Galatský most, kde uvidíte rybárov, a potom pokračovať smerom k brehom Zlatého rohu. Alternatívou je historická električka T1, ktorá vás dovezie priamo do centra Sultanahmetu. Čo je špecifické pre uličky starého Istanbulu? Uličky sú charakteristické svojou strmosťou, farebnými fasádami a symbiózou histórie s modernou. Často tu narazíte na drevené domy z osmanskej éry, ktoré sú prekladané modernými prvkami ako satelity či klimatizácie. Príspevok Istanbul staré mesto: útek do uličiek Fatih a štvrtá dimenzia ticha zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
08.06.2026 22:31 Hovoria, že do oblasti Cappadocia sa chodí klimatizovaným autobusom a so sprievodcom, ktorý má na vlajočke logo cestovky. My sme si vybrali inú cestu. Rok v Turecku počas štúdia Erazmu nás naučil, že tie najlepšie veci sa dejú vtedy, keď sa vzdáte kontroly. Našu "vstupenku" do národného parku Goreme nepodpísal predajca lístkov ale vodič kamiónu, ktorý nás zobral dotejto unikátnej oblasti Turecka stopom. V kabíne voňalo po silnom čiernom čaji a pod spätným zrkadlom tancovali modré korálky *nazar* proti urieknutiu. Cappadocia nie je len miesto. Je to stav mysle. Miesto, kde sa realita ohýba rovnako ako tie surrealistické skalné útvary. Obsah Pasabag Devrent Kaymakli Rose Valley a Cavusin Ihlara a kláštor Selime Goreme National Park Pasabag Keď sa mnísi schovali do húb V Pasabag, známom aj ako Údolie mníchov, vyzerajú skaly ako obrie kamenné hríby. Je v tom niečo absurdne dadaistické. Kedysi tu mnísi vyrezávali svoje cely vysoko v týchto komínoch. Predstavte si to: ráno vstanete, vykuknete z okna vytesaného do skaly a pod vami je ticho, ktoré počuť. Žiadne notifikácie, žiadny spam, len vietor a piesok. Niečo podbné sme zažili na Gran Canarii v jaskynných obydliach Guanchov. Toto sú ideálne miesto na premýšľanie o tom, prečo máme tendenciu komplikovať si životy zbytočnosťami. Devrent Galéria vytesaná vetrom O kúsok ďalej, v údolí Devrent, príroda úplne stratila zábrany. Nie sú tu žiadne kostoly ani hrady, len čistá imaginácia. Skaly tu pripomínajú zvieratá, postavy, sny. Je to ako Rorschachov test v nadživotnej veľkosti. Vidíte tam ťavu? Alebo je to len váš odraz túžby po niečom exotickom? V tejto krajine "rozprávkových komínov" sa hranica medzi tým, čo je skutočné a čo je len prelud z horúčavy, nebezpečne stiera. Kaymakli Osem poschodí do vlastného vnútra a v ústrety vlastnej klaustrofóbii Ak máte klaustrofóbiu, Kaymakli bude váš osobný očistec. Podzemné mesto vytesané do tufu ešte v časoch Chetitov. Labyrint chodieb, kde sa kresťania skrývali pred útočníkmi. Dnes sú prístupné štyri poschodia. Keď kráčate tými úzkymi tunelmi, cítite tú ťaživú, ale bezpečnú náruč zeme. Je fascinujúce, že ľudia dokázali vytvoriť celý svet pod povrchom, len aby prežili. Niekedy sa pýtam, či sa dnes neskrývame v podobne úzkych mentálnych tuneloch, len sú digitálne. Rose Valley a Cavusin Tam, kde farby rozprávajú príbehy Prechádzka cez Rose Valley je najlepšia pri západe slnka. Tie skaly totiž menia farbu – od jemnej ružovej až po dramatickú karmínovú. Je to vizuálna báseň. A potom je tu Cavusin. Jedna z najstarších osád, kde skaly vyzerajú ako ementál. Starý kostol sv. Jána Krstiteľa tu stojí ako tichý svedok čias, keď holuby boli dôležitejšie ako Wi-Fi signál. Miestni ich chovali v skalných holubníkoch kvôli hnojivu. Symbióza, ktorú sme my v mestách už dávno stratili. Dnes sú tie diery v skalách prázdne, ak nerátame ozvenu našich krokov a občasný závan minulosti. Cavusin Ihlara a kláštor Selime Oáza zlene a života v prachu Keď už máte pocit, že ste videli dosť kameňa, príde údolie Ihlara. Kaňon, ktorým preteká rieka Melendiz. Zrazu je tu zeleň, zvuk vody a voňavé kostoly vytesané do stien. Kláštor Selime na konci údolia je ohromujúci. Vyzerá ako kulisa zo Star Wars . Obrovské kuchyne, stajne, galérie – všetko v jednom kuse skaly. Je to pamätník ľudskej vytrvalosti a vôle vytvoriť niečo krásne aj v tom najtvrdšom materiáli. Goreme National Park Záver: Rozlúčka s horizontom Deň sme končili na kopcoch Goreme Esentepe. Keď slnko klesá za obzor, Cappadocia sa mení na mozaiku tieňov. Farby bielej, žltej a šedej sa zlievajú do jedného nezabudnuteľného obrazu. Podstatný je ten pocit, keď sedíte na prachu, v nohách máte kilometre a v hlave ticho. Cappadocia nás naučila, že ak chcete naozaj niečo vidieť, musíte občas vystúpiť z komfortnej zóny, stopnúť si tirák a nechať sa viesť krajinou. Praktické otázky k návšteve Cappadocie Kedy je najlepší čas na návštevu Cappadocie? Najvhodnejším obdobím je jar a jeseň . Teploty sú príjemné na turistiku a vyhnete sa extrémnym letným horúčavám alebo mrazivej zime so snehom, ktorá môže obmedziť lety balónov. Oplatí sa kúpiť Museum Pass Cappadocia? Áno, ak plánujete navštíviť viac ako 3 pamiatky . Pass vám ušetrí čas v radoch a výrazne zníži celkové náklady na vstupné. Ako sa najlepšie pohybovať po národnom parku Goreme? Pre maximálnu slobodu odporúčame prenájom auta alebo skútra. Ak preferujete nízkorozpočtové cestovanie, medzi hlavnými mestečkami premávajú pravidelne miestne minibusy . Mnohé údolia, ako Rose Valley, sú však najlepšie dostupné pešo. Sú lety balónom v Cappadocii bezpečné? Lety v Cappadocii patria k najprísnejšie regulovaným na svete. Piloti musia mať licenciu a štart každého balóna schvaľuje turecký letecký úrad na základe aktuálnych poveternostných podmienok. Ak je vietor príliš silný, lety sa nekompromisne rušia. Ktoré podzemné mesto navštíviť: Kaymakli alebo Derinkuyu? "Kaymakli je širšie a má viac horizontálnych chodieb, čo je o niečo menej náročné pre ľudí s rešpektom z úzkych priestorov. Derinkuyu je naopak hlbšie a pôsobí viac vertikálne. Obe však ponúkajú fascinujúci pohľad na staroveké inžinierstvo. Príspevok Cappadocia: Prírodné divy Goreme a cesta v kabíne tiráku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
05.06.2026 16:15 Predstavy o jachtingu na Jadrane sú často rovnaké: azúrové more, vietor jemne opierajúci sa do plachiet, kapitánsky klobúk na hlave a chladené víno v ruke pri západe slnka. Aby ste transformáciu z úradníka na morského vlka prežili bez ujmy na zdraví a dôstojnosti, spísali sme pre vás toto Desatoro jachtára hoblíka. Keď nastúpite prvýkrát na loď ako partia mestských ľudí, ktorí doteraz poznali more len z pláže, realita vás okamžite prefacká. Vtedy je načase prečítať si našu príručku pre začínajúcich námorníkov. Zistíte, že laná majú vlastný život, prístavy sú menšie než vyzerajú a lodný záchod si vyžaduje inžiniersky titul. Tu sú tézy a často nevyslovené otázky, ktoré vás počas 168 hodín na lodi stopercentne dobehnú. Desatoro jachtára hoblíka Príručka pre začínajúcich námorníkov I. Nehovor, že nevieš plávať. Vieš. Aspoň to tvrď. Kapitán to potrebuje počuť viac ako ty. II. Uzly sa naučíš za päť minút. Zabudneš ich za šesť. Toto nie je problém — problém je, keď to zistíš uprostred manévru na otvorenom mori. III. Záchod na lodi nie je záchod. Je to filozofický zážitok s komplikovaným manuálom. Prečítaj si ten manuál. Dvakrát. Ešte na súši. Alebo si zapláv. IV. Jugo vyzerá v predpovedi počasia nevinne. Tri malé vlajočky. Nič dramatické, hovoríš si, kým loď nestojí v 30-stupňovom náklone a tvoj obed sa nerozhodne opustiť telo expresnou skratkou. V. Prístav z mora vždy vyzerá menší. Parkovanie jachty medzi luxusnými plavidlami je ako paralelné parkovanie s kamiónom — s tým rozdielom, že tvojím divákom je celý prístav, manéver trvá večnosť a kapitán mlčí spôsobom, ktorý hovorí úplne všetko. Po večeri a druhom pohári vína roztaje. VI. „Pomôžem s plachtami” je veta, ktorú nikdy nevyslov. Teda pokiaľ naozaj nevieš, čo tie plachty sú. A kde presne sú. A čo s nimi v danom momente robiť. VII. More v noci vyzerá úplne inak. Hlavne tá obrovská tmavá vec priamo pred vami. Rýchlo skontroluj, či je to len vlna, skala, alebo trajekt do Dubrovníka. VIII. Ranná káva v prístave lieči všetko. Čerstvé škrabance na trupe, spoločenskú hanbu z predchádzajúceho večera aj existenciálne pochybnosti o tvojich námorníckych schopnostiach. IX. Kapitán má vždy pravdu. Aj keď ju zjavne nemá. Hlavne vtedy. X. Týždeň na jachte ťa nespraví námorníkom. Ale spraví z teba človeka, ktorý definitívne pochopí, že more je oveľa väčšie ako on. A to je vlastne celkom dosť. Príspevok Desatoro jachtára hoblíka, alebo ako z mestského človeka spraviť námorníka za 168 hodín zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
05.06.2026 16:15 Po dlhšej dobe sme si opäť užili situáciu – naplánovali sme si niečo a skončilo sa to inak. :-) Túra na Stratenec opäť preverila našu navigáciu a logistiku. Na Veľký Javorník Na „dušičky“ sa tohto roku vykľulo pekné počasie a tak sme sa rozhodli, že v takýto pekný deň splníme ďalší cieľ z výzvy 7 kopcov 3 jazerá. Keďže k dispozícii sme mali iba jeden deň, z možných cieľov sme vybrali ten geograficky nám najbližší – Veľký Javorník. Z Bratislavy sme však vyrazili pomerne neskoro, až okolo deviatej, takže už v úvode sme tušili, že možno nie všetko vyjde tak, ako má. Cesta do Považskej Bystrice našťastie prebehla hladko po diaľnici, odtiaľ sme sa už lokálnymi cestami dostali do obce Papradno, z ktorej mal vychádzať turistický chodník na Javorník. Kde je chodník na Javorník? Hľadali sme, hľadali, ale nič sme nenašli, teda aspoň chodník na Javorník nie. Znovu sme otvoril google, a chodník má naozaj ísť z Papradna. Ale z časti Podjavorník. Znovu sme nasadli do auta a odviezli sa ešte ďalších 10 minút do Podjavorníka. Zaparkovali sme na veľkom parkovisku pred hotelom Podjavorník, ktorý som zrazu spoznala – tu sme boli na lyžiarskom výcviku, keď som bola ešte gymnazistka. Nečudo, že ma v úvode túry pohltili príjemné nostalgické spomienky na mladosť. Ale neprišli sme sem spomínať, chceli sme ísť na Javorník. A znova sme chodník nenašli. Nikde sme nevideli žiadnu značku, ktorá by nás nasmerovala tým správnym smerom. Smerovník na parkovisku odkazoval iba na jedinú turistickú cestu – žltú. Tá nás po hodine a pol mala doviesť do Sedla pod Stratencom. Keďže nič iné nebolo v ponuke, vykročili sme žltou trasou. Patálie so žltou Prešli sme popod lyžiarsky svah, pobavili sme sa pri pohľade na pozostatky verejných toaliet a po ceste plnej blata sme sa vybrali k nášmu cieľu. Kráčali sme asi 20 minút Za celý čas sme nevideli ani jedinú žltú turistickú značku. To sa nám už fakt nepáčilo, tak sme sa rozhodli vrátiť. Vrátili sme sa až pod lyžiarsky svah a kúsok pred toaletami, na ktorých sme sa pred tým tak bavili, sme si na jednom strome žltú značku konečne všimli. Vybrali sme sa k nej, ale hneď sme sa aj vrátili. Zhodnotili sme totiž, že tadiaľ žiadny chodník nevedie. Ale nikde inde sme žiadnu inú značku nevideli. Tak sme sa museli nechať viesť tou jedinou, ktorú sme našli. A dobre sme spravili. Už po pár metroch sme si v kopci všimli ďalší strom, na ktorom svietila žltá značka. Túra na Stratenec Pochopili sme, že chodník tadiaľ vedie, len ho nebolo vidno – išli sme na jeseň a celý chodník bol schovaný pod napadaným lístím. A o chvíľu sme zbadali aj ďalšiu značku a nám bolo jasné, že konečne sme na správnej ceste. Vyšli sme ponad chaty na lúku, cez ktorú sme sa stále po žltej dostali opäť do lesa. Tu nás čakalo stúpanie, našťastie iba mierne. Cesta lesom bola príjemná, lístie pod nohami príjemne šušťalo a nám sa podarilo nájsť aj niekoľko hríbov. Miestami cestu križoval padnutý strom, takže sme museli trochu schádzať z cesty, aby sme ho obišli. Občas bola cesta podmáčaná vodou z potoka, ale ani toto nespôsobilo žiadne komplikácie. Sedlo pod Stratencom Po viac ako hodinovom výstupe sme sa dostali do Sedla pod Stratencom. Smerovník v sedle nás poslal ďalej „červenou“ trasou na Stratenec. Boli sme tam o pár minút a čakalo nás veľmi príjemné prekvapenie – krásna rozhľadňa. Rozhľadňa Stratenec Pod rozhľadňou sa nachádzal pamätník venovaný dvom vojakom, ktorí padli cez 2. svetovú vojnu počas oslobodzovania Velkých Karlovic, pamätník Tri kríže, ale aj turistický prístrešok, ohnisko a na okraji svahu aj úplne nová lavička Stratenec. Pri posedení na lavičke, či z rozhľadne, ale aj z iných miest tohto kopca sa nám naskytol krásny výhľad na Moravské Beskydy. Takto krásne upravený kopec sme skutočne počas túry nečakali. Na Veľký Javorník nám to odtiaľto malo trvať niečo cez hodinu. Ale čas už pokročil, začali sme sa preto obávať, že ak budeme pokračovať v našej ceste podľa plánu, naspäť k autu sa budeme vracať po tme. A tomu sme sa chceli vyhnúť. A tak sme sa rozhodli náš výstup v Javorníkoch ukončiť tu – na Stratenci. Náš cieľ sme síce nesplnili, napriek tomu bol výlet krásny. Naspäť sme sa vrátili tou istou cestou, akou sme vyšli hore. Výstup sme ukončili skôr ako sme plánovali, a tak sme mali aj cestou dole dosť času pozbierať ešte niekoľko hríbov. K hotelu Podjavorník sme sa vrátili riadne hladní. Nasadli sme do auta a odviezli sa do centra Papradna, kde nás šípky popri ceste upozornili na existenciu koliby. Koliba sa nachádza kúsok nad dedinou. V príjemnom prostredí sme si dopriali poriadne slovenské pochúťky. A to bola príjemná bodka za naším parádnym výletom. Záverečné hodnotenie Stratenec síce nebol náš primárny cieľ, ale po jeho zdolaní môžem zhodnotiť, že ak sa niekto rozhodne pre výstup na tento kopec, vrchol ktorého sa nachádza vo výške 1 055 m. n. m., určite nebude ľutovať. Celý výstup na Stratenec bol do kopca. Nešlo však o žiaden prudký, či strmý výstup, takže výstup a následne teda aj zostup nebol náročný. V tomto prípade platí to, čo som sa dočítala aj na internete – túra na Stratenec je nenáročná a je to výborná voľba pre rodinnú turistiku. A odmena v podobe neskutočných výhľadov je zaručená za každého ročného obdobia. Príspevok Objavili ste popri Javorníkoch aj túru na Stratenec? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
05.06.2026 16:15 Nie vždy treba liezť vysoko na skaly, aby sme si vychutnali pohľad pre Bohov. Občas stačí zájsť do neďalekého parku, na malý kopček v okolí, či do záhrady. I my sme sa rozhodli užiť si voľný deň tak trošku lážo-plážo a vybrali sme sa do arboréta Mlyňany. Kvitnúce arborétum Jún je čas, kedy všetko krásne kvitne a vonia. A čo môžete obdivovať v takom arboréte? Môžete ovoniavať ruže všetkých druhov a farieb v rozáriu. Práve kvitnúce rododendrony a azalky. Počúvať bzučiacich čmeliakov vo fialovej levanduli. Hľadieť do vysokých korún stromov. Prechádzať zároveň Japonskom i Amerikou. Kaštieľ a park Tesárske Mlyňany Uprostred arboréta sa tiež nachádza romantický kaštieľ, v ktorom sídli správa arboréta a je tam aj menšie múzeum venované svojmu zakladateľovi. Arborétum Mlyňany je na ploche 67 hektárov. Založil ho v roku 1892 Dr. Štefan Ambrózy-Migazzi a dnes vďaka svojmu rozsahu pestovaných cudzokrajných drevín patrí k najväčším arborétam v strednej Európe. V celom areáli sa nachádza až niečo cez 2500 druhov drevín a rastlín. Blížiace sa leto je obdobím farieb. Vo vzduchu cítiť vôňu stromov. Dni sa predlžujú a noci krátia. Máme to tu na Slovensku pod nosom, tak prečo sa tam nevybrať na príjemnú prechádzku okolo jazierok a všemožných rastlín, tak trochu rozjímať, triediť si myšlienky a tešiť sa z vône kvetov. Arborétum je skvelý tip pre jednodenný aktívny a poučný výlet s deťmi. Urobte si radosť Ako povedal Elton John - Záhrady sú jednoducho stvorené ako potrava srdca. A tiež si dovolím citovať Dale Carnegieho – Neodkladajme svoj život. Všetci snívame o nejakej magickej ružovej záhrade v budúcnosti, namiesto toho, aby sme sa tešili z ruží kvitnúcich pod našimi oknami... A v neposlednom rade, ak máte vlastnú záhradu – zoberte rýľ, motyku, lopatu a oddychujte... hoci aj fyzickou prácou. 😉 Vstup do kaštieľa Príspevok Arborétum Tesárske Mlyňany zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
05.06.2026 09:45 Dalmácia nie je len pobrežie, sú to predovšetkým jej ostrovy. Každý z nich má vlastnú mikroklímu, odlišnú históriu a svojský charakter – od luxusných párty prístavov až po opustené vojenské pevnosti, kde líšky dávajú dobrú noc. Ak hľadáte inšpiráciu, kam tento rok nasmerovať kormidlo, tu je výber 10 najkrajších ostrovov Dalmácie, ktoré definujú to najlepšie z jadranského jachtingu. 🏝️ 10 najkrajších ostrovov Dalmácie 1. Hvar - Kráľ jadranského luxusu Ostrov dvoch tvárí, ktorý vonia levanduľou a peniazmi. Kým západný prístav Hvar je prehliadkou superjacht a celebritného života, východný Stari Grad ponúka hlboký pokoj a antickú históriu zapísanú v zozname UNESCO. Pre jachtára je to povinná jazda, kde nájde divoký nočný život aj bezpečné útočisko v tieni Paklených ostrovov. 2. Vis – Tajomstvo ukryté v podpalubí Najvzdialenejší obývaný ostrov od pevniny, ktorý bol pre cudzincov do roku 1989 prísne zakázanou vojenskou zónou. Vďaka polstoročiu izolácie si zachoval ostrov Vis surovú, autentickú atmosféru a namiesto megarezortov tu nájdete 20 kilometrov podzemných armádnych tunelov a bunkrov. Navyše tu rastie Vugava, biele víno z odrody, ktorú neochutnáte nikde inde na svete. 3. Korčula – Kamenná loď s benátskou dušou Korčula sa hrdo tvári ako malé Benátky a stredoveká architektúra starého mesta jej na to dáva plné právo. Masívne kamenné hradby, gotické paláce a dom, o ktorom miestni tvrdia, že sa v ňom narodil Marco Polo, vytvárajú dokonalú kulisu. Z mora vyzerá toto opevnené mesto ako obrovská loď zakotvená pri pobreží. 4. Mljet – Zelené pľúca a jaskyňa Odyssea Viac ako polovicu tohto ostrova tvorí chránený národný park, kde borovicové lesy padajú priamo do dvoch slaných jazier. Je to raj pre jachtárov hľadajúcich únik pred civilizáciou v hlbokých, tichých zátokách ako Polače či Pomena. Podľa legendy tu stroskotal samotný Odysseus a nymfa Kalypso ho tu kvôli kráse ostrova väznila sedem rokov. 5. Brač – Domov bieleho kameňa a surfistov Najväčší ostrov strednej Dalmácie preslávil žiarivo biely mramor, z ktorého postavili Biely dom vo Washingtone aj Diokleciánov palác v Splite. Jeho najväčším lákadlom je však Bol a ikonická pláž Zlatni Rat – tekutý zlatý roh z kamienkov, ktorý neustále mení svoj tvar podľa morských prúdov a vetra. Ideálne miesto, ak hľadáte stabilný letný vietor Maestral. 6. Lastovo – Divoká izolácia a hviezdne nebo Lastovo je pre tých, ktorým je aj Vis príliš rušný. Tento ostrovný park prírody je obklopený desiatkami menších ostrovčekov a ponúka takmer nedotknuté rybárske dediny, kde čas zastal pred tridsiatimi rokmi. Kvôli minimálnemu svetelnému smogu je Lastovo vyhlásené za jedno z najlepších miest v Európe na pozorovanie nočnej oblohy z paluby lode. 7. Šolta – Zabudnutý raj olivovníkov Šolta leží v tieni susedného Braču a Hvaru, čo je jej najväčšie šťastie – turisti ju často jednoducho minú. Jachtári tu však milujú modernú marínu v Maslinici a tiché južné zátoky s tyrkysovou vodou. Ostrov je preslávený tisícročnou tradíciou výroby extra panenského olivového oleja a divokým medom. 8. Šipan – Pokoj šľachtických sídiel Najväčší z Elafitských ostrovov ležiacich na dohľad od Dubrovníka. V stredoveku slúžil ako letné sídlo pre dubrovnícku aristokraciu, ktorá tu zanechala desiatky renesančných palácov a kamenných víl. Dnes je to pokojná oáza plná citrusovníkov, paliem a dvoch hlavných prístavov, kde namiesto hlukov motorov počuť len šum vĺn. 9. Murter – Brána do labyrintu Kornati Ostrov spojený s pevninou krátkym zdvíhacím mostom je skutočným srdcom chorvátskeho jachtingu. Ponúka skvelé domovské maríny a slúži ako ideálny východiskový bod pre plavbu do Národného parku Kornati. Ak chcete zažiť pravú jachtársku kultúru a stretnúť starých morských vlkov, toto je to miesto. 10. Biševo – Svetlo uväznené pod hladinou Maličký ostrov kúsok od Visu, na ktorom trvalo žije len pár ľudí, no skrýva jeden z najväčších divov Jadranu. Modrú jaskyňu , do ktorej okolo poludnia prenikajú slnečné lúče cez podmorský otvor a farbia celú vodu do nereálneho, neónovo modrého svetla. Kotvenie je tu kvôli otvorenúmu moru zložité, ale ten vizuálny zážitok stojí za každú minútu riskovania. Náš výber 10 najkrajších ostrovov Dalmácie určite nie je finálny ani konečný. Budeme radi, ak nám na sieťach napíšete aj vlastné skusenosti. Príspevok 10 najkrajších ostrovov Dalmácie: Kam napnúť plachty a kde hľadať pravý Jadran zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
05.06.2026 02:46 Konečne ako-tak námorníci. More ťa neskúša každý deň. Niekedy len ticho čaká. Šesť dní sme sa plavili po Jadrane ako rozumní ľudia — ráno prístav, večer víno, v noci bezpečná kotva. More bolo krásne, pokojné a modré. Zatiaľ nás zdvorilo tolerovalo. No na záver nás čakala divoká regata do Splitu. Siedmy deň sa totiž more rozhodlo ukázať svoju druhú tvár. Začalo to už večer na Vise. Jadranské vetry „Zajtra bude Jugo,” oznámil nám kapitán Slavo s tónom človeka, ktorý na tento moment oddane čakal celý týždeň. Vzápätí sme dostali rýchlu lekciu o jadranských vetroch. Jadranské more má troch hlavných vládcov. Každý je iný, každý má vlastný charakter a svoje špecifické zlé nálady: Bóra : Prichádza zo severovýchodu, priamo z pevninských hôr. Je studená, suchá a extrémne nárazová. Začína bez akéhokoľvek varovania a dokáže bleskovo dosiahnuť rýchlosť, pri ktorej sa človek okamžite prestane smiať. Najsilnejšia býva na severnom Jadrane — vo Velebitskom prielive, pri Pagu či Krku. Čím ideš južnejšie, tým viac slabne. Jej jedinou výhodou je, že po nej zostáva nebo čisté ako svedomie niekoho, kto v živote nič nespravil. Jugo : Prichádza z juhovýchodu, od Otrantskej úžiny a Talianska. Je to teplý, vlhký a spočiatku pomalý vietor — vyvíja sa pokojne aj dvadsaťštyri hodín a potom dokáže vytrvalo fúkať päť dní v kuse. Prináša nízky tlak, ťažké dažďové mraky a zvláštnu, melancholickú náladu, ktorá sa lepí na ľudí. Dalmatínci na Jugo zvaľujú absolútne všetko — zlú náladu, bolesti hlavy aj rodinné hádky. A nie vždy neoprávnene. V lete sa vyskytuje zriedkavo. To, čo chytilo nás, bola čistá jesenná radosť. Maestral: Je to príjemný, letný severozápadný vietor. Maestral je predvídateľný a slušne vychovaný. Začína pravidelne okolo desiatej dopoludnia a pri západe slnka poslušne ustáva. Je ideálny pre rekreačnú plavbu a pre všetkých, ktorí chcú zažiť plachty, ale nie nebezpečné dobrodružstvo. „Zajtra však vanie Jugo, priamo od Talianska,” zopakoval kapitán s tajuplným úsmevom. „To je úplne iná liga. Budeme dlho na otvorenom mori. Plachtíme až domov a všetci musíte bezpodmienečne spolupracovať.” Skúška správnosti: Plachty plné, loď živá V chránenom prístave sme toho rána ešte veľa nepostrehli. No hneď po vyplávaní na otvorenú vodu sa všetko radikálne zmenilo. Jeden po druhom sme bleskovo schádzali do podpalubia a naťahovali na seba flísky a nepremokavé jachtárske bundy. Hlavná plachta sa s hlučným treskotom rozvinula, hneď po nej vyletela aj kosatka. Loď sa odrazu prudko naklonila ako živý organizmus. Nebolo to síce dramatických tridsať stupňov, aké poznáme z dokumentov o svetových regatách, no bolo to dosť na to, aby ste okamžite prestali rozmýšľať o raňajkách a začali urýchlene riešiť ťažisko lode. Regata do Splitu Dvaja z nás si sadli na náveternú stranu trupu. Nestačilo. Pri silnejších poryvoch vetra sme museli prisadať všetci štyria — chvíľami s nohami visiacimi úplne mimo paluby, s rozbúreným morom priamo pod sebou a s vetrom v tvári, ktorý nebol studený, ale poriadne ostrý. Kto nezažil to absolútne ticho, keď vypnete motor a idete čisto na plachty, ten to nepochopí. Počuť len dunivé nárazy vĺn trieštiacich sa o palubu, svišťanie vetra v lanoví a občasný rev pokynov od kormidla. Až tu, uprostred vĺn, sme zložili našu záverečnú námornú skúšku. Toto je ten magický moment, ktorý sa nedá racionálne vysvetliť nikomu, kto ho neprežil na vlastnej koži. Moment, kedy prestávate byť obyčajnými pasažiermi a stávate sa skutočnou súčasťou lode. Vaša váha má odrazu zmysel, vaša presná poloha má zmysel, každý jeden pohyb svalov má význam. More vás už len pasívne neprepravuje — vy s ním aktívne spolupracujete. Konečne. Kapitán už nehovoril veľa. Občas hodil len krátky, strohý pokyn a my sme presne vedeli, čo treba robiť. Bom, špring, fender, otáza, starboard... Šesť dní tvrdej školy a na záver jedna veľká, poctivá skúška. Do domovskej maríny sme dorazili mokrí, uzimení a unavení spôsobom, ktorý nie je vyčerpaním, ale čistým vnútorným naplnením. Čím viac sme sa blížili k pevnine, tým častejšie sme stretávali ďalšie plachetnice. Všetky mali kvôli Jugu rovnaký náklon aj smer, akoby plávali cez kopirák. Do prístavu Kaštela dorážame až na večer. Kaštela check-out Kaštela prišla v neskorý večer. Privítali nás tie isté kamenné múry, kde sme pred týždňom začali, a ten istý známy zápach slaného mora a borovíc. No my sme už boli úplne iní ľudia. „Ešte nie námorníci. Ale už ani hoblíci,“ zhodnotil nás na konci cesty kapitán Slavo a uznanlivo prikývol. Regata do Splitu ukončená. Kompletne sme vyprázdnili a vyčistili loď. Kým išiel kapitán papierovo odovzdať plavidlo, my sme sa na brehu v prístave s chuťou venovali našej obľúbenej lakotnosti. Záverečná večera v Kašteli trvala dlho. Miestne víno a morské plody boli skvelé a nikto z nás sa zrazu nikam neponáhľal. More šumelo niekde hneď za rohom a my sme vedeli, že tam poslušne zostane — bude čakať na ďalšiu jar, na novú sezónu a na ďalšiu neznalú partiu hoblíkov, ktorá ešte netuší, čo je to špring. My už vieme. Regata do Splitu za nami Sezóna jachtingu na Jadrane Leto na Jadrane je paradox — more krásne, teplé, vietor slabý. Maestral fúka predvídateľne, vlny sú malé, kotviská plné. Skvelé na kúpanie, dovolenku s deťmi, ale menej ideálne na skutočnú plavbu s plachtami. Medzisezóna je úplne iný vesmír. Na jar a na jeseň je more živšie — vietor nepravidelnejší, silnejší, menej ochotný spolupracovať. Pre hoblíka to znie ako varovanie. Pre jachtára to znie ako pozvánka. Aj preto väčšina ostrieľaných kapitánov odchádza na Jadran už v apríli. Presne preto náš Slavo každý rok balí lodný vak a odchádza z domu na pol roka na vlny. Nie kvôli peknému počasiu, ale napriek nemu. „V lete sa tu kúpete,” uzavrel kapitán a pozrel na more. „Na jar a na jeseň sa tu pláva.” Už sa ponáhľal k novej partii. Nalial si ešte raz, pozdravil a viac sme ho nevideli. Príspevok Jachting v Chorvátsku: Regata do Splitu s plnými plachtami a Jugom v chrbte zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
04.06.2026 19:31 Po rannej návšteve medúz, ešte plní dubrovníckej fjaky, sme sa rozhodli pokračovať okolo Lastova na ostrov Vis. Je to najvzdialenejší obývaný chorvátsky ostrov od pevniny. To nie je len zemepisný fakt — je to charakter. Vis je ostrov, ktorý sa rozhodol byť ďalej ako ostatné. Ďalej od turistov, ďalej od hluku, ďalej od všetkého, čo Jadran bežne predáva na gýčových pohľadniciach. Štartujeme v Mljete Na otvorené more Pod plachtami Okolo majáka Glavat Preplávali sme okolo majáka Glavat, pozdĺž Lastova, ktoré sme zahliadli len ako tmavý chrbát vynárajúci sa nad hladinou, a zamierili sme na západ. More bolo dlhé. Kapitán mlčal spôsobom, ktorý znamená, že všetko je v úplnom poriadku. Hoblíci mlčali spôsobom, ktorý znamená, že sa konečne naučili neklásť otázky, keď kapitán mlčí. Každopádne však naše námornícke rituály po piatich dňoch na vode dostali pevnú, ostrieľanú fasádu. Plachtíme Maják Glavat Počasie sa začína meniť Prístav VIS Prístavná časť Kut — to sú kamenné domy natlačené priamo nad morom, zrekonštruované fasády a ticho, ktoré nie je prázdne, ale príjemne nasýtené históriou. Zakotvili sme. Vyšiel som na breh a pozrel sa okolo seba. Niečo tu nesedelo. Miesto bolo až príliš pokojné na to, akým šialeným príbehom si prešlo. Vis mal totiž minulosť, o ktorej sa dlhé desaťročia nesmelo hovoriť ani šepkať. Počas Studenej vojny Titov režim vybudoval na ostrove tridsať masívnych vojenských zariadení — tajnú podzemnú základňu pre ponorky, delostrelecké batérie a kompletnú podzemnú nemocnicu. Ostrov bol premenený na obrovský vojenský labyrint jaskýň, podzemných tunelov, bunkrov a úkrytov. Predstavte si dvadsať kilometrov chodieb vysekaných hlboko do tvrdej skaly. Pre cudzincov bol Vis až do roku 1989 prísne zakázanou zónou. Päťdesiat rokov absolútnej izolácie. Kým ostatné jadranské ostrovy vo veľkom budovali hotely, rezorty a promenády, Vis staval raketové sklady a komunikačné centrály zahrabané hlboko v horách. Vlastne to začalo už počas druhej svetovej vojny, kedy bol Vis hlavným úkrytom Josipa Broza Tita a jeho partizánov. Strategická poloha uprostred Jadranského mora, rovnako vzdialená od Talianska ako od chorvátskej pevniny, z neho robila nedobytný bod. Tito sa skrýval priamo v jaskyni, Briti mali na ostrove letisko a Nemcom sa ho nikdy nepodarilo obsadiť. Po vojne si Tito tento strategický klenot nechal pre armádu. Vojenské inštalácie však ekonomicky dusili miestne obyvateľstvo, keďže turizmus bol ilegálny. Ostrov síce existoval na mapách, no v realite bežného sveta bol neviditeľný. Vojenské dedičstvo ako biznis Juhoslovanská ľudová armáda opustila ostrov 30. mája 1992. Nová chorvátska armáda o tieto monštruózne podzemné inštalácie neprejavila záujem a nechala ich napospas osudu. A tie sa paradoxne stali tou najväčšou turistickou atrakciou. Dnes môžete slobodne vojsť do obrovských tunelov, kde sa kedysi skrývali vojnové ponorky. Môžete stáť v bunkri, kde velenie plánovalo prežiť jadrovú zimu, alebo si pozrieť opustené kasárne. Alebo môžete, presne ako my, len tak sedieť v prístave Kut, ochutnávať miestne víno Vugava a pozerať na kamenné domy, ktoré to všetko prežili a nepovedali ani slovo. Áno, Vis má Vugavu — biele víno z autochtónnej odrody, ktorá nerastie nikde inde na svete. Tento ostrov si evidentne potrpí na exkluzivitu. Už večer sa začalo počasie meniť Blížil sa čas návratu do kancelárií. Ráno nás čakalo veterné finále. Niekde za naším chrbtom zostalo dvadsať kilometrov vojenských tunelov, Titova jaskyňa i bunkre, ktoré dodnes čakajú na svojich objaviteľov. My sme ich pre nedostatok času a našu vlastnú lakotnosť zaplatiť si sprievodcu s džípom nedali. To je tá jediná vec na celej plavbe, ktorú skutočne ľutujem. Príspevok Ostrov Vis, plavba na ostrov, ktorý dlho neexistoval zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
04.06.2026 00:00 Sú mestá, ktoré sa dajú oklamať. Prídeš cez letisko, taxík ťa vyhodí pri hoteli, dáš si rýchlu prehliadku starého mesta, obed z turistického menu, urobíš fotku na Stradúne a odídeš. Myslíš si, že si tam bol. Ale Dubrovník ťa oklamať nenechá. My sme priplávali z mora. Jediný správny uhol pohľadu. Plavba do Dubrovnika Už z diaľky ako maják svieti monumentálny dialničný most Franjo Tuđman. Pokiaľ nemá tvoja loď aspoň desať poschodí, v centrálnom prístave tu nezaparkuješ. Všetko obsadili turistické lodné megarezorty – čosi ako plávajúce paneláky, paralyzujúce nielen celé stredozemné more ale aj Karibik. Zaraďujeme sa kam patríme a pokračujeme popod most až na samotný koniec zátoky, do prístavu Komolac v koryte rieky Ombla. Prístav, kde sme kotvili, však nebol ten nablýskaný Dubrovník. Bol to skôr preplnený, hlučný servisno parkovací box pre lode, voňajúci motorovým olejom a opaľovacím krémom. Kým nad hladinou prístavu hučali lodné motory a klimatizácie jachiet, priamo pod naším mólom sa tiesnili milióny malých sardiniek. V tieni pod lodnými trupmi vytvárali obrovské, pulzujúce čierne mraky. Zatiaľ na hladine plávali mastné škvrny od nafty, no tie ryby to očividne netrápilo. Pre ne to bol bezpečný prístav. Sledovať ten kontrast – pod hladinou milióny sardiniek bojujúcich o kus tieňa a nad hladinou tisíce turistov natlačených v prístavnom autobuse – malo niečo do seba. Nočný Stradún Večerný autobus nás vyhodil v centre Dubrovníka. Biely mramor Stradúnu sa za súmraku menil na niečo medzi divadelnou scénou a snom o stredoveku. Veľa schodov, veľa turistov, veľa kameňa, suvenírov, zaručene autentických krčiem a málo domácich. Víno v prístavnej krčme chutilo o to lepšie, keď sme vedeli, že hneď ráno odplávame. To pravé prišlo až ráno. Dubrovník z mora Keď sme vyplávali a mesto sa začalo vynárať z ranného oparu v plnom slnku – biele hradby, samé múry, červené strechy a za nimi strmé kopce – pochopil som, prečo Dubrovník v histórii vždy vyhrával. Nie vojny. Nie obchod. Vyhrával tú tichú, vizuálnu vojnu o to, kto vyzerá nedobytnejšie. Benátčania to videli rovnako. Osmanskí admiráli tiež. Bohužiaľ, Srbi tiež. A my, banda hoblíkov na prenajatej jachte s kapitánom, ktorý presne vedel, kde je najlepší kotviaci kameň – my sme to videli tiež. Niektoré pohľady sa nedajú kúpiť. Dajú sa len oboplávať. Dubrovnícka fjaka Dubrovník má dve sezóny. Leto – keď mesto patrí všetkým okrem tých, čo v ňom skutočne bývajú. A zimu – keď si ho Dubrovničania ticho berú späť. Večer v prístave som sa dal do reči s chlapíkom, ktorý predával vyprážané sardinky. S pokojom budhistického mnícha mi vysvetlil svoj biznis plán: každý apríl presťahuje svoje veci do jednej izby u sestry na periférii. Svoj byt v centre draho prenajme. V septembri sa vráti. Medzitým žije z nájmu a fjaky – tej slávnej dalmatínskej disciplíny, ktorej podstatou je robiť čo najmenej s maximálnou možnou dôstojnosťou. „A nevadí ti to?“ spýtal som sa ho. Pozrel na mňa ako na niekoho, kto práve nepochopil celý zmysel existencie na Jadrane.„Vadí mi zima,“ odvetil chladnokrvne. Obojstranne výhodná výmena Turista chce autentický Dubrovník. Dubrovničan mu ho ochotne predá – s raňajkami, rybičkami, vínom, uterákmi poskladanými do tvaru labute a recepciou, kde visí mapa s označením „hidden gems“. Tie skryté klenoty sú ukryté väčšinou len v tom zmysle, že ich Google má až na štvrtej stránke vyhľadávania. V konečnom dôsledku sú obaja spokojní. Turista odíde s pocitom, že našiel pravý, nedotknutý Jadran. Dubrovničan zaplatí sestre nájomné, zvyšok peňazí odloží na zimu a upadne späť do svojho stavu nečinnosti. Fjaka totiž nie je obyčajná lenivosť. Je to dokonalá životná optimalizácia. Dalmatínci ju vynašli dávno predtým, než ju vizionári zo Silicon Valley začali nazývať life-hackom. Opúšťame úžiny Dubrovníka a vyrážame na Mljet Plavba na Mljet Poobede rozvinieme plachty. Plní zážitkov s tisícom insta fotiek sa vraciame späť na Mljet. Ćaká nás dotyk medúzy. Alebo radšej s miliónom medúz. Príspevok Jachting v Chorvátsku: Dubrovník z mora a jadranská fjaka zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
03.06.2026 17:30 Potúžení raňajkami, ranným morom, a slušným espressom sme v dobrom rozmare vyrazili. Po včerajšej nočnej jazde z Kaštela na Brač sme s nadšením vyrazili. Čakali nás Hvar a Korčula: Plavba plná teórie a veľkých očakávaní. Ostrov Brač Musím pridať zopár viet o Brači. Ostrov Brač sa veľmi nevychvaľuje, ale je ľahko dostupný trajektom z Makarskej. Najväčší stredodalmátsky ostrov má jednu vec, ktorú pozná celý svet — biely kameň. Brački kameň. Ním je vydláždený Biely dom vo Washingtone, ním je postavený Diokleciánov palác v Splite a mnohé kostoly po celom Stredomorí. Kameňolomy nad Pučišćami fungujú dodnes. Ostrov doslova odchádza do sveta po kúskoch. Väčšina jácht smeruje do hlavného mesta Supetar. Prístav, tržnica, biele uličky… ale Brač má aj Bol — dedinku pod strmými svahmi s najfotografovanejšou plážou Jadranu. Zlatni rat je plážový výbežok, ktorý mení tvar podľa vetra a prúdu. More ho každý deň trochu prerobí. Nikdy nevyzerá rovnako. To je buď poézia alebo marketingový trik — záleží na tom, koľko si ochotný zaplatiť za ubytko na Bole. Vysoká škola námorníctva Kapitán bol po rannej kontrole trupu v skvelej nálade. Keď niekto zistí, že jeho loď prežila noc s hoblíkmi na palube a má len kozmetické škrabance, má právo na dobrú náladu. „Dnes sa niečo naučíme,” oznámil Slavo s úsmevom človeka, ktorý vie ako to dopadne, ale ide do toho. Uzly boli prvé. Kapitán predviedol. Pomaly, jasne, dvakrát. Hoblici sledovali s výrazom žiakov, ktorí vedia, že na konci hodiny bude test. O päť minút mal uzol každý. O desať minút ho mal už len kapitán. Plachty boli druhé. Tu sa ukázalo, že dvaja z nás niečo vedia. Alebo tak tvrdili — čo je na jachte tá istá vec, kým nie je. “Kľuka, kde je kľuka” “Kto zmotával to lano?” Prásk. Prvé prehodenie plachty prišlo bez varovania, iba pár milimetrov od Števovej hlavy. Bóm sa otočil. Plachta prešla. Laná sa rozhodli ísť každé vlastnou cestou. “Pritiahni tú kľuku, krista?” reve kapitán. Nevedel som, že je veriaci. Dlhšiu chvíľu mu trvalo, kým rozdýchal výsledok prvej lekcie. Kormidlo prišlo poobede. Prvý hoblík za kormidlom — priama linka z bodu A do bodu B, ak bod B leží na mierne vlnitej trajektórii cez pol mora. Kapitán stál vedľa a hľadel na horizont s výrazom človeka, ktorý sa modlí k bohom, ktorých sám nevyznáva. „Trochu vpravo.” Išli sme vľavo. „Hovoril som vpravo.” „Ktoré je vpravo?” Kapitán sa nadýchol. Pomaly. Disciplinovane. Roky na mori ťa naučia dýchať správne v momentoch, keď by iný človek kričal. čakal nás úžina cez skaly Sv. Klimenta. Okolo ostrova Hvar Na Hvare nestojíme, hoci je to škoda. Pre jachtára sú to v skutočnosti dve miesta, ktoré zdieľajú jeden ostrov a nemajú si takmer nič povedať. Mesto Hvar na západnom cípe — to je ten Hvar z fotografií. Benátska loggia, katedrála, promenáda a prístav plný superjácht, kde koktail stojí ako váš prvý plat. V lete sem prúdia ľudia zo všetkých kútov sveta za autentickým zážitkom, ktorý si navzájom berú tým, že sú tam všetci naraz. Fasáda je nádherná. Benátčania vedeli stavať. Stari Grad na východnom cípe je iný vesmír. Najstaršie nepretržite obývané mesto na Jadrane — grécka kolónia Pharos z roku 384 pred Kristom. UNESCO krajina Starogradské polje — pravidelná sieť políčok, ktorú Gréci rozmerali pred dvetisícpäťsto rokmi a ktorá sa dodnes obrába takmer rovnako. Starý Grad nie je kulisa. Je to miesto, kde história nie je v múzeu ale pod nohami, v múroch, v tvárach. Medzi nimi je úžina. Skaly svätého Klimenta. A práve ňou sme preplávali vďaka prvým kapitánovým poučeniam. Skaly svätého Klimenta na ľavom boku — kapitán ich menoval s tónom človeka, ktorý ich pozná osobne a vie, že ony poznajú jeho. Kormidlo už držal pevne v rukách. My sme ich obdivovali z bezpečnej vzdialenosti a robili, že vieme najlepšie. Fotili sme a popíjali pivo. A potom prišiel dlhý chrbát Hvaru. Skaly, more, nebo, nebo, more, skaly… Dosť dlho na to aby sme zvládli aj obed, po ktorom sme akosi pospali. Ostrov Korčula bol niekde vpredu. Ako prebrať ospalého hoblíka „Dáme sa do mora,” oznámil zrazu kapitán, zjavne už v lepšej nálade. Hodil vlečné lano cez palubu. Jeden koniec na lodi, druhý koniec tiež — slučka v mori. Koncept bol jasný aj hoblíkoví: skočíš, more ťa zoberie, lano ťa drží, prúd ti z tela zmyje všetko, čo doterajšie zážitky zanechali. Fyzika, hydrodynamika a grécka katarzia v jednom. Skočili sme. More bolo studené spôsobom, ktorý nepotrebuje prídavné meno. Prúd ťahá. Lano drží. Loď sa hýbe. Ty sa hýbeš s ňou — ale inak, voľnejšie, ako keby more chvíľu prebralo zodpovednosť za tvoju existenciu a ty si ju mohol položiť na dno. Päť minút v mori za pohybujúcou sa loďou spraví s človekom viac ako hodina v spa. Špring alebo nie. „Dobre. Nastupovať.” Nastúpili sme. Ako? Lano, paluba, gravitácia, dôstojnosť voliteľná. Ostrov Korčula Hvar a Korčula: Plavba pod hradbami Korčule Podvečer už obdivujeme hradby Korčule. Vplávali sme do prístavu pomedzi jachty. Pristávame. Toto bol druhý moment, kedy humor kapitánovi vyschol. Nie nahnevanosť — niečo horšie. Sústredenie. Tá tichá, stlačená verzia človeka, ktorého ego stojí na jednej váhe a partia hoblíkov na druhej. Prvý pokus. Tesne vedľa. Celý prístav sa začal nenápadne pozerať. Tí vedľa nás s pohárom v ruke — tí sa pozerali nápadnejšie. Druhý pokus. Lepšie. Nie dosť. Kapitán nepovedal nič. Len sa pozrel na nás spôsobom, ktorý obsahoval celú jeho životnú filozofiu — aprílový odchod na more, zimný bivak doma v predtuche ďalšej sezóny, a nás, jeho každoročný dôvod prečo to má zmysel. Tretí pokus. Zakotvili sme. „Dobre,” povedal. Čo v kapitánskom jazyku znamená: nikdy o tom nebudeme hovoriť. Niečo zavolal. My sme poslúchli — lebo keď kapitán niečo zavolá tónom, ktorý neobsahuje otáznik, hoblík nerozmýšľa. Hoblík koná. „Hoď špring!” Hodil som. Čo je špring som zistil neskôr. Vyhodili sme fendre, utiahli laná a vtedy povedal kapitán ďalšiu veľkú lož: “Stojíme dobre.” V preklade to znamená čosi ako: stojíme prijateľne za okolností ktoré radšej nerozoberám. Hvar a Korčula: Plavba ukončená v prístave na niekoľký pokus Stará Korčula Brač, Hvar a Korčula: Plavba nás zmohla. V reštaurácii na móle nás privítala postaršia, trochu viac než dosť namaľovaná, solídne prepapaná čašníčka v kvetinových šatách. Je zábavné, aké rôzne významy a konotácie môžu mať tie isté slová v starom meste. Po večernej prechádzke starou Korčulou sme sa ňou nechali presvedčiť na tanier pleskavice a niekoľko džbánkov vína. Príspevok Hvar a Korčula: Plavba plná teórie a veľkých očakávaní zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
03.06.2026 17:30 Po včerajšej plavbe okolo Hvaru vstal kapitán prvý. Na jachte je to tradícia s hlbokým praktickým významom: kto vstane prvý, ten uvarí kávu a zároveň posúdi, či loď stále existuje. Existovala. Dnes sme mali v pláne voľnejší deň. Objavovanie hradieb starého mesta a kratšia plavba z Korčule na Mljet. Ostrov Korčula Korčula je ostrov, ktorý si myslí, že sú Benátky. Nie bez dôvodu — mesto má rovnaké kamenné ulice, rovnaké gotické paláce, rovnakú logiku stredovekého urbanizmu. Benátčania tu boli päťsto rokov a zanechali architektúru, ktorá to nepopiera. A potom je tu tá druhá vec — Marco Polo. Ostrovania tvrdia, že sa tu narodil. Benátčania nesúhlasia. Historici krčia ramenami. Ale dom Marca Pola stojí v meste dodnes, vstupné sa platí a pohľad z veže je skutočný bez ohľadu na to, kto sa pod ňou narodil. Mesto Korčula je ostroh — tri strany more, jedna strana pevnina. Keď naň plávate, vyzerá ako loď. Možno preto sa tu rodili námorníci. Alebo obchodníci. Alebo ľudia, ktorým bolo more bližšie ako pevnina a tým pádom celý svet. Po peknej prechádzke nás Korčula púšťala len ťažko. Ale vyrazili sme. Pri druhej káve na lodi Števo prezradil svoj plán: „Urobíme halušky.” Ticho. „Bryndzové,” dodal, pre prípad že niekto dúfal v niečo iné. Varene na jachte Varenie na jachte má svoje pravidlá. Vždy varí dvojica — rotačný systém spravodlivosti, ktorý funguje kým nezistíte, že niektorí ľudia majú k vareniu bližšie ako iní. Každý deň iná dvojica, každý deň iné jedlo. Väčšina má niečo predpripravené — marinády, cestoviny, guláše, paprikáše, veci ktoré sa dajú prihriať alebo uvariť na dvoch horákoch bez toho, aby loď vyhorela. Števo mal iný plán. Hodina krúžľania zemiakov. Dve hodiny strúhania. Cesto, s ktorým by si aj dieru v lodi zalepil. Operatívne opekanie cibuľky a slaniny na jednom horáku, kým nad druhým horákom vrie voda na hádzanie halušiek. Pach bryndze v uzavretom priestore jachty — ten nezažije každý. Tí na susedných jachtách sa pozerali s výrazom ľudí, ktorí nevedia čo sa deje, ale cítia, že sa to týka aj ich. Desať minút jedenia. Kapitán jedol mlčky a pridal si. Následne ďalšie dve hodiny umývania zaschnutých hrncov a riadov v studenej morskej vode. Dávali ste niekedy dole pozostatky montážnej PUR peny? To má asi k tomu zážitku najbližšie. „Nikdy viac,” povedal som Števovi razantne, kým ostatní odfukovali s plnými bruchami. Námorný žargón pre pokročilých hobľíkov Z Korčule na Mljet sme sa naučili čo to je fender aj špring Komunikácia na lodi prebieha v troch jazykoch. Kapitán hovorí po slovensky, občas kľaje — jasne, stručne, bez otáznikov. Dokeri v prístave hovoria zásadne po chorvátsky — rýchlo, hlasito, s gestami i s vztýčeným prostredníkom, občas. Hoblíci hovoria ako im huba narástla — najmä vtedy, keď nevedia, ako sa niečo povie v žiadnom inom jazyku. Systém funguje prekvapivo dobre ak sa rýchlo naučíte základy: „Vira!” — vytiahnuť kotvu. Nie otázka. „Moli!” — spustiť. Tiež nie otázka. „Hoď špring!” — lano ktoré drží loď. Ktoré lano? To lano. Nie tamto. „Daj fender!” — gumová lopta medzi loďou a mólom. Zabraňuje tomu, aby sa vaša loď bozkávala so susednou. „Pozor na bom!” — vždy príde neskoro. Vždy. Chorvátski dokeri v prístave komunikujú inak. Rýchle pokyny, hodené lano, gesto rukou ktoré môže znamenať priplaviť bližšie alebo odplaviť ďalej — záleží na kontexte, ktorý hoblík nemá. Správna reakcia je zopakovať pohyb ruky s istým výrazom a dúfať. Kapitán to vždy zachráni. Bez komentára. Len s tým pohľadom. Mljet - Polače Plachtenie z Korčule na Mljet ubehlo rýchlejšie, než by sa nazdal. Na Mljet sme vplávali za súmraku. Polače je malá osada pri vstupe do národného parku. Prístav, ak to tak možno nazvať — pontón, niekoľko lámp, tma za nimi hustá ako zamat. Na pontóne už stáli tri iné lode. Prirazili sme. Majiteľ robil radostné gestá a všemožne nám naznačoval, ako sa teší. Prísľub morských potvor a špecialít vibroval vo vzduchu. Štyri posádky, jeden pontón, jeden večer. Neskôr — oveľa neskôr, keď more bolo čierne a hviezdy boli tie jediné lampy, ktoré ešte svietili — majiteľ konoby tancoval so štyrmi posádkami na pontóne a spieval s hlasom človeka, ktorému víno pomohlo k múdrosti: „Takú akciu možno tento rok ešte nezažil.” Tancoval ako posledný. Riadne nás skasíroval a odišiel ako prvý — reštauráciu bolo treba pripraviť na raňajky. My sme zostali. More nás nikam nenaháňalo, hoci nás už čakal Dubrovník. Na Mljet sa ešte vrátime. Čaká nás dotyk medúzy. Príspevok Jachting v Chorvátsku: Z Korčule na Mljet, čaro jachtárskej kuchyne zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
